"Už názov zbierky do popredia vysúva programovosť jeho písania a samotné texty sú poväčšine prototypovými ukážkami postmoderného písania (použitie textov iných, postavenie textu/textovosti/textovania do centra pozornosti, absencia subjektu, popretie identity poézie ako lyrickej výpovede, rezignácia na jednoznačnejší zmysel, zmiešavanie diskurzov a štýlov a pod.). A práve neprekročenie postupov, techník a celkovo modelu poézie, v ktorých uviazla väčšina textov Rehúšovho debutu je jeho najväčším problémom. Nemyslím si síce, že tieto – nazvime ich experimentálne – postupy je vhodné chápať ako opuzdrenú kapitolu vo vývine slovenskej poézie; iste na ne treba nadväzovať, no ich neinvenčnú reprodukciu bez snahy o ich prekročenie dnes už i mnoho myšlienkovo spriaznenej kritiky chápe ako anachronizmus. Najnovšie zbierky autorov a autoriek, ktorí sú s postmoderným a postmodernou inšpirovaným písaním u nás v súčasnosti spájaní najpevnejšie (napr. Pohodlná mníška P. Macsovszkého či michal habaj M. Habaja) sa už zo sterility postmoderného textu vymaňujú, do básne sa o. i. vracia organizujúci subjekt či citovosť (M. Ferenčuhová)."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára